Kontakt: |
|
Záhada tvaru latinských písmen.
Podtitul: Učili Slovania - Servi (Srbi) Rimanov písať?
V histórii vývoj písma prebiehal od obrázkového písma, ktoré malo pre každé slovo samostatný znak (obrázok, náčrt obsahu slova) cez ideografické (egyptské hieroglyfické), logografické (sumerské klinopisné) a sylabografické (fénické slabičné) k alfabetickému (gréckemu hláskovému) písmu. Stručnejšie, od tisícov znakov pre celé slová cez okolo stovky znakov pre slabiky k desiatkam znakov pre jednotlivé zvuky reči - hlásky.
Ak sa na latinské písmená pozrieme ako na produkt tohto dejinného vývinu, s veľkou pravdepodobnosťou môžme tvrdiť, že tieto hláskové písmená sú svojim pôvodom staré obrázky - znaky tých slov, ktoré ktosi dávno v minulosti vybral spomedzi veľkého množstva ako kľúčové. Vybral ich tak, aby ich náčrty slúžili najprv na zápis slabík, ktorými sa začínali tieto slová, a neskôr na zápis už len samotných hlások stojacich na začiatku týchto vyvolených slov.
Takže sa nám dodnes zachovali len tie staré "písmená", znaky, obrázky, ktoré zobrazovali obsah "najvyvolenejších" slov, slov častých a ľahko zapamätateľných pre človeka minulosti.
Ktoré kľúčové, najvyvolenejšie slová by to mohli byť?
Určite väčšina z nás by si zvolila také slová, ktoré "nosíme so sebou", a ktoré môžeme využiť ešte aspoň na jeden ďalší účel. Teda slová ako LAKEŤ, RUKA, NOHA, ... aj preto, lebo ukazovaním na časti tela pomenované týmito slovami, by sme sa mohli nehlučne rozprávať aj na väčšiu vzdialenosť, napríklad pri love.
Ak kvitujeme tento predpoklad (čo by nám nemalo robiť problém, veď súc poučení históriou iných vynálezov, u človeka, čo i len reformujúceho písmo k lepšiemu, môžme predpokladať veľkú mieru invencie), dočkáme sa veľkého prekvapenia. Prekvapenia z neuveriteľnej zhody medzi tvarom väčšiny latinských písmen a tvarom jednoduchých obrázkov, skíc obsahu vyššie naznačených slovenských slov pomenúvajúcich časti ľudského tela.
Ja som si túto šokujúcu zhodu uvedomil po prvý raz pri slove "Lakeť" a písmene "L", ktorým sa začína toto slovo.
Ak teraz upriamime spolu svoju pozornosť na tvar prvých písmen vyššie uvedených slovenských slov, nájdeme ďalšie zhody medzi podobou začiatočných písmen týchto slov a jednoduchými skicami, jednočiarovými zobrazeniami obsahu tých istých slov. Vynikajúcim príkladom je slovo "Noha" - písmeno N na jeho začiatku predstavuje skicu stehna, holene a chodidla. Pripojený obrázok ukazuje "panáčika", ktorý vznikne poskladaním latinských (?) písmen podľa ich slovenského "obsahu".
Je toto všetko len náhoda, alebo to svedčí mininálne o tom, že ak už celú "pred- latinskú" abecedu nevymyslel dajaký Praslovan, tak aspoň na "kodifikácii" latinských písmen sa musel podieľať?
Že odpovedať čo i len na druhú časť otázky kladne by bolo "príliš silnou kávou"?
Nuž pozrime sa na to trocha aj z iných hľadísk.
Vo vzťahu Rimanov, ba celej západnej Európy a Slovanov visia vo vzduchu rôzne, mierne povedané, nezrovnalosti.
Rimania svojich otrokov nazývali slovom "servi", ktoré sa veľmi podobá na slovo "Srbi". Táto podoba sa umocní, ak si uvedomíme, že celý románsky a anglosaský svet označuje otroka slovom "sláv". Nie je to vari minimálne kvôli tradícii začatej Rímom ?
Že Slovania žili ďaleko od Ríma? A čo tí dnešní žijúci v Molisanských horách východne od Ríma? Že sa ta presťahovali len nedávno, utekajúc pred Turkami, ale prečo ich jazyk javí prastaré črty? A čo tí, Latinom súvekí severotalianski Veneti? Že to boli akýsi hypotetickí Ilýri, ale prečo sa ich meno tak veľmi podobá na meno Venedi, ktorým nazývali našich predkov všetky vtedy známe národy? Veď mená národov sa nemenia, len komolia - ešte za Rakúsko-Uhorska sa Slovenské Pravno volalo Windisch Proben.
A keď sme pri ponemčených názvoch slovenských sídel, tak mi nedá nespomenúť čudnú záležitosť okolo hojného výskytu nemeckých, rakúskych a švajčiarskych sídelných názvov s koncovkou "-au". Táto koncovka sa tvári veľmi nemecky. Nemčina totiž má slovo "Au" (niekde "Aue" - akási čudná nejednotnosť) pre "nivu". Ale ak si všimneme, že Nemci radi prekrsťujú slovanské názvy sídiel s koncovkou "-va" alebo "-ov" na ich skomolené názvy našich sídiel s ich koncovkou "-au", napríklad Trnava/Tyrnau, Moskva/ Moskau, Prešov/ Preschau, Kraków/Krakau, ... , tak jej nemeckosť začína krívať na jednu nohu. A ešte viac, ak si ďalej všimneme, že na území východného Nemecka, ktoré bolo neodškriepiteľne obývané Srbmi, nájdeme v najneskôr ponemčených oblastiach ešte miestne názvy aj s koncovkou "-ow". Výkričným príkladom sú obce Gr. Lieskow na Lužici a asi o 40 km západne ležiaci Lieskau. Na druhú nohu nemeckosť tejto koncovky začne krívať, keď si uvedomíme, že táto koncovka "-au" je len nemecko-rakúsko-švajčiarska záležitosť, lebo na území Škandinávie sa názvy sídiel s takou koncovkou nevyskytujú, a tak o jej germanicite nemôže byť ani reči (a reč nemôže byť ani o jej kelticite, či presnejšie galicite, lebo na území Škótska, Walesu a Írska jej niet).
Slovania vo Švajčiarsku ? A prečo nie? Veď vo Švajčiarsku nájdeme okrem názvov končiacich sa na "-au" aj celkom slovansky znejúce názvy obcí: Zernez = Cernec (Černec?), Tschierv (Čierv?), či Valchava. A sme so slovanským živlom zas pri severnom Taliansku, ktoré bolo romanizované určite skôr, ako bol sever Švajčiarska germanizovaný, ale aj tam ešte nachádzame stopy po slovanských názvoch sídel. Napríklad prístav Trieste je určite z Tržište (v r.1533 ešte Tergeste), Grado z Grad, či Gorizia z Gorica a dali by sa nájsť aj iné ďalej od slovinských hraníc tak, aby sa nedali odbiť tým, že sú to maximálne svedectvá romanizácie stredovekých Slovincov (napríklad taká Ravenna veľmi pripomína slovo "rovina").
A navyše výskyt sídelných názvov s koncovkou "-au" v Alpách a po severnej strane Álp len potvrdzuje slová historika Jordana o tom, že Venedi/Slovania sa rozprestierajú po severnej strane Álp (v ktorých by mnohí radi videli len Transilvánske Alpy v Rumunsku) a tiež vysvetľuje, čo je mienené v "Živote Karola Veľkého" slovami, že si podrobil všetky cudzie a divoké národy, ktoré ... sídlia medzi riekami Rýnom a Vislou ..., a ktoré sa ... jazykom sebe podobajú, ... Potom je celkom možné, že Samov víťazný Vogastisburg je dnešným Augsburgom, včerajším Augustburgom a voľakedajším Augusta Vindelicorum. A tak sme sa zas dostali k Vinidom/Venedom v časoch rímskych.
Takto by sa dalo pokračovať vo vymenúvaní príliš častých zhôd so svetom slovanským v svete západnej Európy. Príliš častých na to, aby to mohli byť len náhody.
© Ing. Metod Jozefko, Liptovská Osada, 1999Na stiahnutie: Záhada tvaru latinských písmen.
vo formáte doc: (23,5kb), vo formáte sxw: (8,9kb)
Text bol upravovaný pomocou programu OpenOffice 1,0,2.