Kontakt: metodjoz@stonline.sk

Záhada tvaru latinských písmen.

Podtitul:   Učili Slovania - Servi (Srbi) Rimanov písať?

V histórii vývoj písma prebiehal od obrázkového písma,  ktoré malo pre každé slovo samostatný znak  (obrázok, náčrt obsahu slova)  cez  ideografické  (egyptské hieroglyfické), logografické  (sumerské klinopisné)  a  sylabografické (fénické slabičné) k alfabetickému (gréckemu hláskovému) písmu. Stručnejšie, od tisícov znakov pre celé slová cez okolo stovky znakov pre slabiky k desiatkam znakov pre jednotlivé zvuky reči - hlásky.

Ak sa na latinské písmená  pozrieme  ako na produkt  tohto  dejinného vývinu,  s veľkou  pravdepodobnosťou môžme  tvrdiť,  že tieto hláskové písmená sú svojim pôvodom staré obrázky - znaky tých slov,  ktoré ktosi dávno v minulosti vybral spomedzi veľkého množstva ako kľúčové. Vybral ich tak, aby ich náčrty slúžili najprv na zápis slabík,  ktorými sa začínali tieto slová, a neskôr na zápis už len samotných hlások stojacich na začiatku týchto vyvolených slov.

Takže sa nám dodnes zachovali len tie staré "písmená", znaky, obrázky,  ktoré zobrazovali  obsah "najvyvolenejších" slov,  slov častých  a  ľahko  zapamätateľných pre človeka minulosti.

Ktoré kľúčové, najvyvolenejšie slová by to mohli byť?

Určite väčšina z nás by si zvolila také slová,  ktoré "nosíme so sebou",   a ktoré môžeme  využiť  ešte  aspoň  na   jeden  ďalší  účel.  Teda slová  ako  LAKEŤ, RUKA, NOHA, ... aj preto, lebo  ukazovaním na časti tela  pomenované týmito slovami,  by sme sa mohli nehlučne rozprávať aj na väčšiu vzdialenosť, napríklad pri love.

Ak kvitujeme tento predpoklad (čo by nám nemalo robiť problém, veď súc poučení históriou iných vynálezov, u človeka, čo i len reformujúceho písmo k lepšiemu, môžme predpokladať veľkú mieru invencie), dočkáme sa veľkého prekvapenia. Prekvapenia z neuveriteľnej zhody medzi tvarom väčšiny latinských písmen a tvarom jednoduchých obrázkov, skíc obsahu vyššie naznačených slovenských slov pomenúvajúcich časti ľudského tela.

Ja  som si  túto šokujúcu zhodu  uvedomil po prvý raz  pri slove "Lakeť"  a  písmene "L", ktorým sa začína toto slovo.

Ak teraz upriamime spolu svoju pozornosť na tvar prvých písmen vyššie uvedených  slovenských slov,  nájdeme ďalšie zhody medzi podobou  začiatočných písmen  týchto slov a  jednoduchými  skicami,  jednočiarovými zobrazeniami obsahu tých istých slov.  Vynikajúcim príkladom  je slovo "Noha" - písmeno N na jeho začiatku predstavuje skicu stehna, holene  a chodidla. Pripojený obrázok ukazuje "panáčika", ktorý vznikne poskladaním latinských (?)  písmen podľa ich slovenského "obsahu".

 Je toto všetko len náhoda,  alebo to svedčí  mininálne o tom,  že ak už celú "pred- latinskú"  abecedu  nevymyslel  dajaký  Praslovan,  tak  aspoň na "kodifikácii" latinských písmen sa musel podieľať?

Že odpovedať čo i len na druhú časť otázky kladne by bolo "príliš silnou kávou"?

Nuž pozrime sa na to trocha aj z iných hľadísk.

Vo vzťahu Rimanov, ba celej západnej Európy a Slovanov visia vo vzduchu rôzne, mierne povedané, nezrovnalosti.

Rimania svojich otrokov nazývali  slovom "servi",  ktoré sa veľmi podobá na slovo "Srbi".  Táto  podoba  sa umocní,  ak si uvedomíme, že celý románsky a anglosaský svet označuje otroka slovom "sláv".  Nie je to vari minimálne kvôli tradícii začatej Rímom ?

Že  Slovania  žili  ďaleko od Ríma?  A čo tí dnešní žijúci v Molisanských horách východne od Ríma?  Že sa  ta  presťahovali  len nedávno,  utekajúc pred Turkami, ale prečo ich jazyk javí prastaré črty?   A čo tí,  Latinom súvekí severotalianski  Veneti?  Že to boli akýsi hypotetickí Ilýri,  ale prečo sa ich meno  tak veľmi podobá na meno Venedi, ktorým nazývali  našich predkov  všetky  vtedy  známe národy?  Veď mená národov sa nemenia, len komolia - ešte za Rakúsko-Uhorska sa Slovenské Pravno volalo Windisch Proben.

A keď sme pri ponemčených názvoch slovenských sídel, tak mi nedá nespomenúť čudnú  záležitosť  okolo  hojného  výskytu  nemeckých, rakúskych a švajčiarskych sídelných názvov  s koncovkou "-au".  Táto koncovka sa tvári  veľmi nemecky.  Nemčina totiž má slovo "Au" (niekde "Aue" - akási čudná nejednotnosť) pre "nivu". Ale ak si všimneme, že  Nemci  radi prekrsťujú slovanské  názvy sídiel  s koncovkou "-va"  alebo "-ov" na ich skomolené názvy našich sídiel s ich koncovkou "-au", napríklad Trnava/Tyrnau, Moskva/ Moskau, Prešov/ Preschau, Kraków/Krakau, ... , tak  jej nemeckosť  začína krívať na jednu nohu.  A ešte viac,  ak si ďalej všimneme,  že na území  východného  Nemecka,  ktoré bolo  neodškriepiteľne  obývané  Srbmi,  nájdeme  v najneskôr  ponemčených oblastiach ešte miestne názvy aj s koncovkou "-ow".   Výkričným  príkladom  sú  obce  Gr. Lieskow na Lužici a asi o 40 km západne ležiaci Lieskau. Na druhú nohu nemeckosť tejto koncovky začne krívať, keď si uvedomíme, že táto koncovka "-au" je len nemecko-rakúsko-švajčiarska záležitosť,  lebo  na území  Škandinávie sa názvy sídiel s takou koncovkou nevyskytujú, a tak o jej germanicite nemôže byť ani reči (a reč nemôže byť ani o jej  kelticite, či presnejšie galicite, lebo na území Škótska, Walesu a Írska jej niet).

Slovania vo Švajčiarsku ?  A prečo nie?  Veď  vo Švajčiarsku  nájdeme okrem názvov  končiacich sa na "-au" aj celkom slovansky znejúce názvy obcí:  Zernez = Cernec (Černec?),  Tschierv (Čierv?), či Valchava.  A sme  so slovanským živlom zas pri severnom Taliansku, ktoré bolo romanizované  určite skôr,  ako bol  sever  Švajčiarska germanizovaný, ale aj tam ešte nachádzame  stopy po slovanských názvoch sídel.  Napríklad prístav Trieste je  určite z Tržište (v r.1533 ešte Tergeste),  Grado z Grad,  či Gorizia z Gorica a dali by sa nájsť aj iné ďalej od slovinských hraníc tak, aby sa nedali odbiť tým, že sú to maximálne  svedectvá romanizácie stredovekých Slovincov (napríklad taká Ravenna veľmi pripomína slovo "rovina").

A navyše výskyt sídelných názvov s koncovkou "-au" v Alpách a po severnej strane Álp len potvrdzuje slová historika Jordana o tom, že Venedi/Slovania sa rozprestierajú  po severnej  strane  Álp  (v ktorých by mnohí radi videli len Transilvánske Alpy v Rumunsku) a tiež vysvetľuje, čo je mienené v "Živote Karola Veľkého" slovami, že si podrobil všetky cudzie a divoké národy, ktoré ... sídlia medzi riekami Rýnom a Vislou ..., a ktoré sa ... jazykom sebe podobajú, ... Potom je celkom možné, že Samov víťazný Vogastisburg je dnešným Augsburgom, včerajším Augustburgom a voľakedajším Augusta Vindelicorum. A tak sme sa zas dostali k Vinidom/Venedom v časoch rímskych.

Takto  by  sa  dalo  pokračovať  vo  vymenúvaní  príliš  častých  zhôd  so  svetom slovanským v  svete západnej Európy.  Príliš častých na to, aby to mohli byť len náhody.

Na stiahnutie: Záhada tvaru latinských písmen.

vo formáte doc: (23,5kb), vo formáte sxw: (8,9kb)

Text bol upravovaný pomocou programu OpenOffice 1,0,2.